Život sv. Rastislava

Kedykoľvek sa náš duchovný zrak obráti k počiatkom kresťanstva u slovanských národov, uvidíme svätú a vznešenú osobnosť veľkomoravského kniežaťa, svätého RASTISLAVA. Kedykoľvek uvažujeme s vďačnosťou o tvorcoch duchovnej a národnej kultúry, ktorá vyrastá z kresťanského koreňa, pripomíname si s dvojicou svätých solúnskych bratov Cyrila a Metoda žiariaci zjav muža, ktorý ich na požehnanú prácu na Veľkú Moravu povolal a v plnosti podporil.

Svätý Rastislav je panovník, ktorý položil pevné základy nášho duchovného života a kultúrnej samostatnosti, základy, ktoré pretrvali cez ťažké dejinné skúšky až po dnešok. Nemôžeme obísť kresťanské svedectvo osvieteného vladára Rastislava, o ktorom plným právom platia slová svätého apoštola Pavla: „Veď je služobníkom Božím tebe k dobrému“ (Rim 13,4).

Knieža svätý Rastislav sa ujal vlády niekedy v roku 846 po prvom veľkomoravskom kniežati Mojmírovi. Jeho nebeským ochrancom sa svätým krstom stal jeden z sedemdesiatich apoštolov a pomocník sv. Pavla , apoštola národov – svätý mučeník Krescens (Kriskent), slovansky Rastko. Meno Rastislav teda znamená ten, kto „rastí“, dáva rast, rozmnožuje slávu Christovu. Taký bol svojím životom a skutkami tiež Rastislav, moravské knieža.

Životopis vätého otca nášho arcibiskupa Metoda svedčí, že na Morave ešte pred príchodom svätých bratov Cyrila a Metoda pôsobili učitelia kresťanskej viery „z Vlach, Grécka a Nemecka“. Z rúk duchovných, ktorí prišli z európskeho juhu alebo východu prijal svätú tajinu Krstu aj veľkomoravské knieža Rastislav. Keď sa Rastislav rozhodol nasledovať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, obrátil svoju pozornosť na pôsobenie rôznych učiteľov kresťanstva v krajine. Jeho bystrému duchovnému zraku nemohlo uniknúť ani to, že ľudské srdce nemôže s láskou a trvale priľnúť k živému Bohu a vystupovať k Nemu v cnosti, ak bude Božie slovo zvestované ľudu v cudzej reči, ktorá je väčšine tohto ľudu nezrozumiteľná a nemilá. Knieža Rastislav sledoval s obavami, že prostredníctvom cudzieho jazyka, ako sa to dialo u západnejších susedov Moravy, bude slovanský ľud odnárodnený a neskôr ujarmený.

Keď teda zbožné knieža Rastislav vo svojom uvažovaní o najlepšej budúcnosti svojho národa dospel k záveru, že zvestovanie radostnej zvesi o spáse v Christu Isusovi môže byť účinné jedine vtedy, keď bude slovanský ľud vyučovaný učiteľmi v zrozumiteľnom jazyku, začal sa rozhliadať, ku komu by sa mohol obrátiť so svojou túžbou. V tej dobe sa už kresťanská cirkev rozvinula z jednoduchých apoštolských obci, cez zložitejšiu organizáciu metropolitných stolcov až k veľkým cirkevným celkom, nazývaných patriarcháty. Tých bolo na svete v 9. storočí celkovo 5. V samotnej Európe boli patriarcháty dva – prvý rímsky v čele s pápežom, patriarchom rímskym, druhý v Konštantinopoli (Carihrade) v čele s patriarchom carihradským, ktorým bol v tej dobe múdry a vzdelaný svätý Fótij. Ostatní patriarchovia: alexandrijský zahŕňal cirkevnú správu v Egypte, antiochijský a jeruzalemský spravovali svoje územia v Ázii a pre zámer kniežaťa Rastislava boli príliš ďaleko. Tak sa stalo, že sa moravský panovník obrátil najskôr k apoštolskému stolcu do Ríma. Rímsky pápež na žiadosť svätého kniežaťa neodpovedal a učiteľov neposlal. Domnieval sa snaď, že Veľká Morava bude aj tak zahrnutá do cirkevnej správy nemeckej. Toho sa však Moravania so svojim kniežaťom obávali, pretože takmer každoročne práve zo západu postihovali ich zem vojenské útoky, ktorých sa zúčastňovali aj cirkevné osoby. Vtedy sa múdry panovník po porade s ostatnými veľmožmi a predstaviteľmi ľudu veľkomoravského rozhodol vyslať svoju prosbu k cirkevnému stolcu carihradskému. O Cirkvi na východe sa Moravania dozvedali iba to najlepšie. V Konštantinopole sídlil právoplatný vonkajší ochranca všetkých kresťanov, v tej dobe zbožný cisár Michal III. Svätému Rastislavovi išlo predovšetkým o to, že z carihradského – byzantského cirkevného prostredia vyžaroval na všetky strany láskavý a nenásilný duch prvotného kresťanstva, spojený a zušľachtený hlbokou vzdelanosťou, duchovnými cnosťami a uchvacujúcim kultúrnym bohatstvom. Pritom nezabúdame na skutočnosť, že viera na východe bola mohokrát potvrdená a spečatená krvou svätých mučeníkov a mučeníc. O jej uskutočňovanie zápasili nespočetní ctihodní pustovníci, mnísi a mníšky v monastieroch, učení teológovia v cirkevných školách, zbožní pastieri Cirkvi na čele Božieho ľudu. V pravej viere tam žili a obetavo pracovali nezištní lekári, kazatelia, básnici a spisovatelia, učenci i prostí ľudia, panovníci aj ľudia im poddaní. Tu žila Cirkev, ktorá nikdy neodvodzovala svoju autoritu len od jednotlivých vysokopostavených hierarchov, ale zachovávajúc cirkevnú „sobornosť“ – zborovosť, posudzovala svoje dôležité otázky na cirkevných snemoch, na ktorých rozhodovali spoločne všetci biskupi. To bolo skutočné svetlo, ktoré zasvietilo z východu veľkomoravskému ľudu, vedenému v Bohu múdrym a svetlom poznania osvieteným kniežaťom Rastislavom.

Prosbu, ktorou sa obrátil svätý Rastislav do Carihradu, čítame v životopise svätého Konštantína – Cyrila: „Rastislav, knieža moravské, z Božieho vnuknutia, poradil sa so svojimi kniežatami a Moravanmi, a poslal cisárovi Michalovi posolstvo, hovoriac: Ljudem našim pohaňstva sja otvrhšim i po christanesk sja zakon držaščim, učitelja ne imam takovaho iže by ny v svoj jazyk istuju viru christijaňskuju skazal. Da byša i iny strany toho zrjašče upodobilisja nam. To posli nam, vladyko, episkopa i učitelja takovaho. Ot vas bo na vsja strany vsehda dobryj zakon ischodit…“.

V Živote Metoda je Rastislavov list doplnený týmito slovami: „Prišlo k nám veľa učiteľov – kresťanov z Vlách i Grécka a aj z Nemiec, učiac nás rôzne. Lenže my Slovania sme ľud prostý a nemáme (nikoho), kto by nás učil pravde a riadne poučil.“

Aj dnes dobre rozumieme tomuto staroslovienskemu vyjadreniu. Knieža nechcel hocijakého učiteľa a hocijakú vieru, lebo vede, že sa, žiaľ, medzi kresťanmi vykladá viera rôzne. Túžil po viere pravej, viere spoľahlivej, viere pravoslávnej. A túto svätú hodnotu pravej viery si nehodlal ponechať iba pre seba a pre svoj ľud, ale prial si, „aby aj iné krajiny, keď to uzrú, nás napodobnili“.

Veľmi dôležité je svedectvo je svedectvo, že k tomu rozhodnutiu dospel nielen z svojho úsudku a štátnickej rozvahy, ale na Boží pokyn, z Božieho vnuknutia. A Boh jeho rozhodnutie požehnal. Byzantský cisár Michal spolu so svätým patriarchom Fótiom zvolali v Carihrade radu, ktorá prijala žiadosť moravského kniežaťa a jeho ľudu so všetkou vážnosťou. Moravskou misiou poverili dvoch z najvýznamnejších zvestovateľov Christovho Evanjelia, učeného Konštantína, ináč známeho pod menom Cyril. On si vzal na pomoc svojho staršieho brata, igumena Metoda. Obaja rodní bratia, svätí Cyril – Konštanšín a Metod, pretože dokonale poznali oba jazyky, nielen grécky, ale aj slovansky, pretože pochádzali zo Solúna, kde sa nimi v tých dobách hovorilo, mohli dobre splniť prianie svätého Rastislava.

Opäť čítame v životopise sv. Konštantína – Cyrila: „Zaradoval sa cisár a velebil Boha so svojimi radcami. I poslal ho (t.j. sv. Cyrila spolu s Metodom na Moravu) s mnohými darmi, píšuc Rastislavovi:

„Boh, ktorý prikazuje každému, aby k poznaniu pravdy prišiel (1 Tm 2, 4) a pozdvihol sa na vyšší stupeň, videl tvoju vieru a úsilie a spôsobil aj teraz v našej dobe, že zjavil písmo pre váš jazyk, čoho na počiatku nebolo, ale iba v prvých rokoch, aby ste aj vy boli pripočítaní k veľkým národom, ktoré oslavujú Boha svojím jazykom. A tak sme ti poslali toho, ktorému ho Boh zjavil. Muža ctihodného a pravoverného, veľmi učeného a filozofa.

Prijmi dar väčší a drahší nad všetko zlati, striebro, drahé kamene a pomíňajúce bohatstvo. Pričiň sa, aby si s ním horlivo upevnil dielo a celým srdcom hľadal Boha. Neodmietaj spásu celku, ale povzbuď všetkých, aby nelenili, ale aby nastúpili cestu pravdy, aby si tiež ty, keď ich svojím úsilím privedieš k poznaniu Boha, prijal za to odmenu ako v tomto veku, tak aj v budúcom za všetky duše, ktoré uverili v Christa Boha nášho, od teraz až na veky, zachovávajúc svoju pamäť ostatným pokoleniam, podobne ako veľký cisár Konštantín.“

Panovník Rastislav umožnil sv. Cyrilovi a Metodovi a ich pomocníkom, aby nerušene prekladali Sväté Písmo a bohoslužobné knihy pravoslávneho obradu z gréckeho jazyka do staroslovienskeho. A tak vďaka tomu dostali Moravania i všetci ostatní Slovania do vienka Bibliu, a to o niekoľko storočí skôr ako ostatné národy v Európe, bohoslužobné knihy, knihy cirkevných i svetských zákonov, tiež knihy cirkevný otcov a duchovných učiteľov, ale aj nové samostatné, na Morave vzniknuté literárne diela. Sv. Rastislav bol tak zakladateľom nášho školstva a našej vzdelanosti. Pravoslávna cirkevná kultúra sa stala oporou všetkého slovanského ľudu, učiteľkou jeho uvedomelosti a samostatnosti. Sväté knieža Rastislav starostlivo sledoval študijné úspechy, podoprel tiež svätého Cyrila a Metoda, keď vyvracali povery a pohanské zvyky, ktoré západní misionári ponechávali medzi veriacim ľudom. Niektorí dokonca trpeli i manželskú neveru. Tento hriech odsúdil svätý Cyril v obhajobe svätej tajiny manželstva a kresťanské učenie o čistote života dôsledne hlásal aj sv. Metod. Životné smerovanie Rastislava vstúpilo napokon na cestu, o ktorej svätý apoštol Pavel hovoril, že „ti, čo chcú pobožne žiť v Christu Isusovi, budú prenasledovaní“ (2 Tm 3, 12). Falošne sa zachoval Svätopluk k svojmu strýkovi Rastislavovi, ktorého, ako svedčí latinsky píšuci spisovateľ Kristián, pokúsil sa najprv otráviť. Svätému a bohabojnému Rastislavovi však jed neublížil. Potom bol knieža Rastislav vylákaný Svätoplukom, o zákernosti ktorého vede, do nastraženej pasce. Spútaného panovníka vydal Svätopluk Nemcom. Rastislav bol odvlečený do bavorského Rezna (Regensburgu), kde na jeseň roku 8570 sa konal nad sv. Rastislavom súd.

Nespravodlivo bol veľkomoravský panovník súdený za to, že v celom svojom živote statočne bránil svoju krajinu a jej ľud pred úkladmi nepriateľov, keď nikdy o cudzie územie neusiloval. Bol trestaný za to, čo urobil pre svoj ľud a za podporu sv. Cyrila a Metoda a ich požehnané dielo.

Svätého Rastislava odsúdili k trestu smrti. Z kráľovskej milosti však nebol zabitý hneď. Najprv mu vypálili oči a ponechali ho v mukách vo väzení. Bohabojné knieža, svätý Rastislav zomrel za svoj ľud, za svoju Cirkev, za Christovu pravdu ako mučeník nevedno kde, snáď ešte v roku 870, určite po veľkom utrpení.

Svätý veľký knieža Rastislav, pros Boha za nás!

Prevzaté z:

Prot. prof. ThDr. Pavel Aleš, a kol. (1994).

Kanonizácia svätého Rastislava, kniežaťa Veľkomoravského

Pravoslávnou cirkvou v Českých zemiach a na Slovensku

29. X. 1994 Prešov/30.10.1994 Brno

(skrátené)