Zapaľovanie sviec v chráme
Vykonanie zapálenia sviečky v chráme by sa mohlo na prvý pohľad zdať ako jedna z najbežnejších a najobyčajnejších činností, ktoré sa vykonávajú v chráme samotnými veriacimi. Avšak skutočný zmysel tohto „obradu“ je často pre veriacich skrytý a častokrát ani netušíme, aká symbolika a história sa za zapaľovaním sviec skrýva.
Sviečky a lampady (nádoby s olejom) sa v Cirkvi používali od dávnych čias. Jedno z prvých nakázaní, ktoré dostal Mojžiš od samotného Boha, bolo zostaviť svietnik, ktorý bude vyrobený z čistého zlata, a na ktoré bude možné umiestniť 7 lampád. Už aj v samotnom Starom Zákone nachádzame poznatky o tom, že svietniky, a najmä svetlo, zohrávalo pri vyjadrovaní liturgického života obrovskú úlohu. Horiace lampady a svetlo ako také slúžilo na vyjadrenie toho, že Boh je ten, ktorý skutočne vedie človeka. Aj vo Svätom Písme, napríklad v knihách Dávidových, nachádzame konkrétne príklady o tom, že ľudia skutočne považovali Boha za toho, ktorí im ukazuje jedinú správnu cestu a na vyjadrenie tohto vzťahu používali práve symboliku svetla. Neskôr sa táto prax zapaľovania sviec v chráme preniesla aj do domácností veriacich. Už v prvotnej Cirkvi, za čias hlbokého a krutého prenasledovanie kresťanov, sa svetlo sviečky stalo akýmsi označením kresťanov. Ako vieme, bohoslužby sa nemohli konať verejne, a práve svetlo sviečky ukazovalo pre veriacich, kde sa práve koná bohoslužba.
Svetlo a plamienky v pravoslávnom chráme sú obrazom Nebeského svetla. Osobitne tiež toto svetlo symbolizuje Christa, ktorý prišiel na tento svet ako svetlo pravdy, ktoré osvecuje každého človeka.
Ak sa pozrieme na typické byzantské chrámy, vo väčšine z nich nájdeme veľmi malé okná, ktoré umožňujú prienik iba malého množstva vonkajšieho svetla smerom dnu do chrámu. To spôsobuje, že v takýchto chrámoch je prítmie aj za letného slnečného dňa. Táto úmyselne vytvorená temnota v chráme v sebe skrýva obrovskú symboliku. Tma a oddelenie človeka od vonkajšieho svetla mu pripomína jeho dušu zaťaženú hriechmi. Taktiež je toto temné prostredie ideálne pre hlbokú a úprimnú modlitbu, pretože modliaci sa nie je rozptyľovaný svojim okolím, v ktorom sa práve nachádza. Vonkajšie svetlo sa teda do chrámu dostáva len v obmedzenom množstve, pretože „svetlo“ v duchovnom ponímaní je iba svetlo Božské, svetlo Christovo, to svetlo a nádej, ktorá nás čaká v Kráľovstve Nebeskom. S tým úzko súvisí aj vnútorné osvetlenie chrámu. Spomínané sviečky teda nikdy neslúžili primárne na vytvorenie osvetlenia v chráme, práve naopak. Zapaľovanie sviec je hlboký obrad ktorý so sebou už po stáročia nesie svoju symboliku. Z liturgického života vidíme, že sviečky sa zapaľujú aj počas bohoslužby, ktorá prebieha za bieleho dňa, pretože svietniky v chráme vždy zohrávali symbolickú úlohu. V pravidlách bohoslužobného života dokonca nachádzame, kedy a ktoré sviečky majú počas daného úkonu bohoslužby svietiť, kedy majú byť zhasnuté atď.
Dôležité je tiež povedať niečo o matériách, ktoré sú potrebné na prínos svetla do chrámu. Najčastejším materiálom používaným pri výrobe sviečok je vosk. Taktiež nesmieme zabudnúť aj na olej, ktorý sa pridáva do lampád ako prísada podporujúca horenie knôtika. V historických spisoch nachádzame, že už Svätí Otcovia považovali tieto dve matérie za symbol čistoty, o čom svedčí aj to, že v chrámoch by mali horieť sviece z čo najkvalitnejšieho materiálu, ako symbol prínosu obety Bohu. Plameň, ktorý tieto matérie vytvárajú má pre nás znamenať vzor našej modlitby, ktorá by mala byť doslova horiaca a stúpať k Bohu tak ako tento plameň sviece. Plameň nám tiež má pripomínať deň Sv. Päťdesiatnice, kedy Sv. Duch zoslal na apoštolov dary a múdrosti v podobe ohnených jazykov. Plameň sviec horiacich pred ikonami nám symbolizuje obrovskú lásku k Bohu, ktorú svätí prejavovali, a ktorá sa má stať vzorom pre nás hriešnych ľudí, ktorí sa často od Boha vzďaľujeme.
Tak ako v podstate každá činnosť v chráme má aj zapaľovanie sviec isté pravidlá, ktoré je dobré zachovávať najmä preto, aby v chráme nevznikal zbytočný chaos a svojim konaním sme nerušili priebeh bohoslužieb a modlitby ostatných prítomných. Zapaľovanie sviec na ikonostase, pred ikonami, v oltárnej časti a iných miestach má na starosti klér chrámu, poprípade osoby na to určené. Tieto osoby sú poučené a presne vedia, ktoré sviece v ktorom čase je potrebné zapáliť.
Zapaľovanie sviec veriacimi na osobitných svietnikoch je však tiež proces, ktorý má svoje pravidlá. Je potrebné si uvedomiť, že prínos sviece na ten-ktorý svietnik je tiež forma prínosu obety Bohu. Preto je potrebné k tejto činnosti pristupovať s určitou úctou a rešpektom. V prvom rade je dobré si všimnúť, ak je to v chráme bližšie určené, kde sa zapaľujú sviečky za živých a kde za zosnulých. Vo väčšine chrámov však nezáleží na rozmiestnení sviec a preto je možné stavať sviece za živých aj zosnulých na jeden svietnik. Pristupovať k svietniku je dobré v čase do začiatku bohoslužby, aby sme predišli vyššie popisovaným skutočnostiam. Kto nestihol zapáliť sviecu do začiatku bohoslužby, nech počká na koniec a potom v pokoji zapáli sviece. Ak už nie je na svietniku miesto, netreba vyťahovať už horiace sviece ale spokojne ich položiť medzi horiace sviece a osoby zodpovedné za poriadok pri svietnikoch ich neskôr zapália.
O čom je však nevyhnutné hovoriť je duchovný význam zapálenia sviečky. Častokrát vidíme, že zapaľovanie sviec sa stalo iba akousi bezvýznamnou súčasťou liturgického života, ku ktorému veriaci pristupujú často veľmi laxne a bez potrebnej úcty. Je potrebné si uvedomiť, že zapálenie sviečky bez modlitby a skutočne prejavenej lásky k Bohu sa stáva iba formálnym postavením voskovej sviece na stojan na to určený. Preto je nevyhnutné, aby bol pre nás „obrad“ zapálenia sviece úzko spojený s modlitbou a láskou k tomu, za koho sviečku zapaľujeme, no najmä aby bol spojený s našou nekonečnou láskou k Bohu. Práve vtedy bude naša obeta, prinášaná vo forme sviece, skutočne úprimná a Bohom prijatá.
Pripravil:
Maroš Hopta
Zdroje: